Kelti
Každé spoločenstvo ľudí a národ má svoje náboženstvo. Ani Kelti neboli výnimkou. Čo je však zaujímavejšie, len málo národov sa môže pochváliť takou krásnou a prepracovanou mytológiou ako je tá keltská. V niektorých smeroch dokonca predbehla aj mytológiu grécku. Krásou sa jej možno vyrovná len germánska a slovanská. No a čo by to bolo za pojednanie o keltskom náboženstve bez druidov? Boli to celkom zaujímavé postavičky, aj keď si ich mnohí predstavujú ako pojašených starých bláznov, loziacich so svojimi zlatými kosákmi kdesi po stromoch za kúskom imela. No nebolo tomu celkom tak.
Kelti vnímali svoje náboženstvo veľmi intenzívne a ako ustavične sa meniaci dynamický systém. Predpokladali, že nič na svete nie je trvalé a preto si svoju filozofiu ani nezaznamenávali. Jedným z hlavných božstiev bol Lugh, manžel a syn bohyne Epony. Mal na starosti Slnko a bol otcom ostatných bohov. Niekedy je označovaný aj ako boh Cernunn - boh života a smrti (ten chlapík s jeleními rohmi). Okrem toho sa staral aj o remeselníkov a roľníkov. Eponu Kelti vždy zobrazovali s koňom. V ich ponímaní bola niečo ako Gaia u Grékov - bohyňa Zeme. Mala aj mužského náprotivka - boh Teutates. Asterix a Obelix ho veľmi často spomínali. Hromy a blesky mal zase pod patronátom Taranis.
Kelti mali množstvo bohov, nemá teda význam ich všetkých spomínať. To by bolo nadlho. Možno ešte boha Esusa, ktorý bol bohom stromov, pričom si vyžadoval aj ľudské obete. Ďalej krásnu Brighid, bohyňu poézie a lekárskeho umenia. Čo sa týka náboženských obradov boli Kelti na tom podobne ako Germáni. Obetovávali sa potraviny, hlavne mäso a obilie, no niekedy sa nepohrdlo ani ľuďmi. Náboženstvom Keltov sa tiahne jedna zaujímavá charakteristika. Verili, že ak chcú niečo bohom alebo mŕtvym poslať, musia to najprv spáliť. Len tak tie veci môžu cestovať na druhý svet. A tak všetky svoje obety spaľovali.
Náboženstvo Keltov nebolo však iba o bohoch, podobne ako Gréci alebo Germáni, uctievali aj svojich bájnych hrdinov a rôzne mýtické stvorenia. A tak sa u nich môžeme stretnúť s posvätnými zvieracími bytosťami (napr. kohút, býk, kanec, medveď....), alebo s množstvom bytostí (obyčajne viachlavými), ktoré často v keltskej mytológii slúžili ako polobohovia. Posvätné boli aj rastliny, napríklad dub a imelo. Uctievali sa aj rieky, vodné pramene a vrcholky hôr. Kelti boli slušne vychovaný ľudia, a preto si ctili aj svojich predkov a mŕtvych príbuzných, čo je badať hlavne v ich pohrebných rituáloch. Mŕtvym vkladali pod jazyk semienko stromu. keď zo semienka vyrástol strom, chodili sa potom všetci k nemu modliť a radiť ako k duchovi ich mŕtveho predka.
Samozrejme, ako všade inde na svete, aj Kelti mali svoje dni a sviatky, čas kedy vzdávali hold svojim bohom v trocha väčšej miere. Veľmi sa podobali sviatostiam Germánov a Slovanov. Rok sa u Keltov končil 1. novembra. V tento deň si Kelti uctievali mŕtvych, duchov a rôzne magické sily, aby si ich náhodou nepohnevali. Nepripomína to niečo? Mne v kresťanskej tradícii obdobie dušičiek. Vo februári sa zase oslavovalo čosi ako sú dnes fašiangy. To znamená koniec zimy a prípravu na jar. Začiatok obdobia plodnosti sa oslavoval v noci na 1. mája. Zaujímavá podobnosť s tradíciou stavania májov. Oslava zberu úrody, teda dnešné dožinky, sa konali na prelome júla a augusta. Potom prišiel opäť koniec keltského roka.